Krabička od olova

Konečne aj kúpeľňa dýcha čímsi novým. Alebo skôr staronovým. Krabička pôvodne spĺňala účel akéhosi uskladňovača olova na rybačku, ale ja som, samozrejme, olovo uložila inam (na určiý čas, kým z neho niečo zasa neodlejem) a použila som ju na potreby v kúpeľni. Biela patina a anjelik ma dostali a zasa ma niečo potešilo. Takýto relax milujem.

Leňoška

Mal to byť valentínsky darček, ale keďže som trošku rozlietaná a stále to odkladám, dopracovala som sa k nemu až o pár dní neskôr. Výsledok však stojí za to. Vankúšik je celý nový, hand made, šila som a vypĺňala aj vnútro aj obliečku. Dobre sa z toho kýcha:-) A mašle z organzy - tie sa kdesi potulovali už dávno, čakali zrejme na dnešný deň. Hmmm... to bude leňošenie...

Cibuľka má svoje miesto

Obyčajná drevená debnička už dosť dlho smutne čakala na stole, kým sa mi uráči pohladiť ju štetcom. Ale včera ostala pyšná, keď ju pokryla biela farba s patinou. Neodolám francúzskym nápisom a aby som vedela, čo kde mám, pomohla mi čierna fixka.

Valentín v bielom kabáte

Dnešný deň je vraj dňom zamilovaných. Ľudia so syndrómom zaľúbenosti by ho mali tráviť spolu. Nie vždy je to však možné, preto som sa rozhodla aspoň v myšlienkach držať za ruku moju lásku. Napriek tomu, že sviečka stále horí a dom je vyzdobený, mi tu veľmi chýba...

Pusinkové blues

Všetci doma zbožňujeme snehové pusinky. Keď som ich prvýkrát ochutnala, mala som už osem rokov. Vždy boli na našom stole skôr vzácnosťou. V ich jednoduchosti sa skrýva excelentná chuť, ktorá sa príjemne rozplýva na jazyku. Preto som upiekla toto prekvapenie aj pre deti. Ako som predpokladala, zmizli v priebehu niekoľkých minút (škoda, že stopky som nemala). Ale kým sa vrátili zo školy, stihla som urobiť tieto zábery. Dobrú chuť!

Vintage

Nezvyknem používať podložky pod poháre, tzv. podpivníky. Kedysi mi ich darovala moja známa a dlho ležali na dne zásuvky. Zavadzali pri upratovaní, pri hľadaní a zavše kričali: "Sme zbytočné, daj nám nejakú funkciu...":-)) A tak som im dala.... estetickú, pretože mi je ľúto používať ich na ich pôvodný účel. Samu ma očarili, čo sa mi často nestáva a tak si zatiaľ ležia na stole, každému na očiach, kým im nenájdem miesto, kde to v úvodzovkách bude ono.

Školský poklad

Často myslím na otca, ktorý už nie je s nami. O to vzácnejšie sú mi predmety, ktoré mi ho aspoň sčasti pripomínajú. Veľmi som sa potešila, keď som našla jeho rysovaciu knihu zo strednej školy. Bude zrejme z povojnového obdobia. Očarila ma presnosť pohybu rysovacím pierkom, v rukách mal ohromný cit, rovnako ako v srdci. Obal zo starého papiera vôbec nenaznačoval, že vovnútri vo forme starých strihov nájdem vôňu starých čias, najmódnejšie "hubertusy", jazdecké nohavice a plášť Dukla... Jemným pohybom som obracala tvrdé listy papiera oddelené tenkou šušťavou fóliou a užívala som si ten zvuk. V predstavách vidím čiernovlasého chlapca s typickou aktovkou a v nohaviciach s nažehlenými pukmi, ktorý drží pod pazuchou rysovacie dosky a energicky kráča do školy. Keby som mala stroj času, určite by som sa mu prihovorila...