Keď bol Maxim ešte v mojom brušku, spočiatku som mu púšťala Mozartove skladby a zdalo sa mi, že jeho pohyby sa pri tejto hudbe upokojovali. Vtedy sme oddychovali obaja. Pri Malej nočnej hudbe, Figarovej svadbe alebo Čarovnej flaute... Hudba akosi sprevádza náš život. Hoci nie som prívržencom vážnej hudby, koncertov alebo noblesných plesov, niekedy aj ja zvyknem uletieť do obdobia klasicizmu, sadnúť si v duchu na tapacírovanú stoličku a s jemným úsmevom počúvať tieto duchaplné skladby. Dnes som sa rozšupla umeleckým smerom - šperkovnička na prstienky je zo starej plechovej krabičky na rybárske háčiky, v bielom jej to, myslím, pristane. A starú sviečku ozdobil kúsok lyka, zdrap nôt a silueta J. W. Mozarta. Husle... jáááj, to boli časy, keď z nich vyšiel aj nejaký ten tón. Dnes už slúžia občas ako dekorácia a pamiatka na dedka a pradedka. Čím sú staršie, tým viac ma priťahujú.
