Nedeľné maľovačky

Perleťové korálky od maminy prebudili vo mne trochu fantázie a úsmev pri myšlienke, ako sme si ich kedysi skúšali bez dohľadu rodičov. K nim, samozrejme, topánky na vysokých opätkoch, klobúk, velikánsky sveter a rúž. Len tá chôdza nám ešte vtedy nešla, inak sme boli na nerozoznanie od mamičiek. Malé dospelé tajomstvá... ktorá by neodolala? A tak som maľovala a maľovala (trochu mi pomáhal aj syn), ale stále to nebolo ono. Chýbalo niečo typické ženské... a čo je ženskejšie ako samotná žena? Pomohla mi žehlička a kúsok gázy a popoludní ušité srdiečko. Stačí. Aj tak už je krajšia ako ja:-)))

Morím sa modrým morom...

... z mojich veršov ostali tiež už iba spomienky, napriek tomu sa mi vždy zopár vynára pri pohľade na piesok, mušle a podobné nálezy na pobrežiach. Raz by som chcela žiť niekde blízko pri mori a vdychovať jeho vôňu, počúvať jeho hudbu, vyvaľovať sa v pásikavom ležadle a popíjať nesladenú kávu s mliekom... aaaaach, chýba mi klobúk:-)

Pečate

Už ani neviem, čo som hľadala... a do očí mi vždy bijú len staré rárohy. Tentokrát som ale siahla po malom koženom puzdre a potiahla som za úchytku... textilné meracie pásmo:-) Pripomenulo mi chvíle strávené s otcom, keď som ako malá s ním merala v záhrade a počítala, koľko metrov mi treba na nový dom:-))) Ten starý stojí dodnes a nemám ani potuchy, či sú jeho rozmery podľa mojich vtedajších predstáv. Nostalgia tých chvíľ však ostáva kdesi hlboko v srdci...

Patinová nálada

Na povale som našla starý svietnik. Pravdepodobne bol určený na oslavy, keďže má vedľa seba stojan na fľašu. Dala som mu nové šaty, šmrnc patiny a mám veľkú radosť, že výsledok teší nielen mňa. Mamina si ho obzrela a tvrdila, že ho treba "dotrieť" bielou.... schuti som sa zasmiala.

Vôňa Londýna

Obyčajne nevzdávam hold času strávenému pri zaváraní, ale chuti a vôni pomarančového džemu neodolám nikdy. Včera som si jeho prípravu užila ja i deti a tešíme sa na jeho konzumáciu o týždeň. Horúca hrianka a domáci pomarančový džem... Stojí za to poštekliť svoje chuťové kanáliky:-) Mňaaaam.

Šidlo

Môj najmladší syn Maxim je jedným z mojich pokladov.

Prečo blog?

S myšlienkou vytvoriť svoj ďalší blog sa pohrávam už pekne dlho. Keďže je však veľmi ťažké odkrývať po kúsku svoju dušu, stále som to odkladala. Svoje sny by mal človek nosiť v sebe, kým sa nesplnia. Čo ale robiť vtedy, ak dlhodobo nie je nablízku nejaký anjel s tabuľkou s mojím menom? Snom vraj treba dopomôcť k majiteľovi, počula som. A tak sa pomaličky budem snažiť robiť to, čo ma napĺňa a ktovie? Snáď príde raz chvíľa, keď sa medzi tými prkotinami:-) budem cítiť oveľa šťastnejšie. Dvere blogu sú otvorené pre každého, kto rád číta, komu niečo povie i stará stolička alebo kto sa tu jednoducho "nájde". Príjemné chvíle želám.